Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?

Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel.

No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“
A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý?
Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 1-8)

Týmto podobenstvom nás Pán učí vytrvalosti v modlitbe. Podľa jedného jeho vysvetlenia je tu sudcom sám Boh. Len on sa totiž nebojí Boha a neberie ohľad na ľudí. Vdovou je tu jeho prenasledovaná Cirkev, ktorá prichádza prosiť, aby sa jej zastal. Nakoľko sú však jej prenasledovania súčasťou jeho plánu spásy, necháva vystupňovať jej útrapy a jej prosby a zasiahne až vtedy, keď to sám uzná za vhodné. Ale zato vždy včas. On totiž nikoho nedovolí skúšať nad sily. A pretože prenasledovatelia Božej Cirkvi majú byť najprudší a najpočetnejší pred Pánovým príchodom, kladie Ježiš na konci tohto podobenstva otázku, či sa jej členovia nedajú stupňujúcimi sa prenasledovaniami presvedčiť, že Boh je naozaj nespravodlivý sudca, keď trpí vo svete bezprávie a nezastane sa svojich prenasledovaných. Niekomu by mohlo v tomto vysvetlení zavadzať, že sa v ňom Boh nazýva nespravodlivým sudcom. Nesmieme zabúdať, že sme v podobenstve a že tým, čo neveria v Božiu moc a dobrotu, by sa Boh pre spomínané príčiny naozaj mohol takým zdať.

            A Boh neobráni svojich vyvolených? Či vari nevypočuje tých, čo mu dôverujú a dňom i nocou ho prosia o pomoc? Takýchto vždy vypočuje. Aj keď nie práve vtedy, keď si to prajú, a nie tak ako si to predstavujú. Ale vždy vtedy a vždy tak, ako je to najosožnejšie pre nich a pre Božie kráľovstvo.

            Ale nájde Syn človeka vieru na zemi? Či nájde takých, čo nezapochybujú o Božej dobrote ani vtedy, keď ich Boh dovolí kruto prenasledovať, a či nestratia dôveru v jeho moc ani vtedy, keď ich nechá veľmi dlho čakať na svoju pomoc...?

            Súženia môžu viesť človeka k Bohu, ale môžu ho viesť aj od neho. Závisí to od toho, ako mu dôveruje. Jób vo svojej krajnej bolesti volal: „Aj keď ma zabiješ, neprestanem v teba dúfať...“ Býva to aj náš postoj pri stupňujúcich sa bolestiach, pri množiacich sa nepochopeniach alebo i prenasledovaniach? Ak to nie je náš postoj, mal by byť...

Geniálna odpoveď

Kedysi sa nejaký muž modlil: „Bože, ochráň ma od priateľa: od nepriateľa sa uchránim sám.“ Prosba je vyjadrením ľudskej skúsenosti, že človek sa ľahšie obráni pred nepriateľom, ktorého pozná, ako pred tým, kto predstiera priateľstvo. Farizeji poslali za Ježišom svojich učeníkov, ktorí prejavili veľmi priateľský postoj: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu... Neberieš ohľad na nikoho“ (Mt 22, 16). Za touto vonkajšou milotou sa však skrývala vnútorná túžba podceniť Ježiša. A preto nasleduje otázka: „Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“ (Mt 22, 17). Ježišovi protivníci chceli dokázať, že nie je taký geniálny, ako sa vo všeobecnosti hovorí. Chceli ho vyprovokovať k odpovedi, ktorá by bola dôvodom na zákaz jeho činnosti hlásať evanjelium. Predpokladali, že či povie áno, alebo nie, bude to buď proti cisárovi, alebo proti národu. Ježiš im odpovedal radou hodnou Božieho Syna: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“

V tejto odpovedi netreba za každú cenu hľadať riešenie vzťahu medzi náboženstvom a štátom, medzi veriacimi a politickou mocou. My vieme, že Boh na tejto zemi nechcel vytvoriť dva odlišné poriadky: jeden Boží a druhý svetský. Chcel len jeden poriadok, ktorý bude spočívať v spojení prirodzeného a nadprirodzeného. Kto vedie štát, musí dbať na duchovné potreby veriacich a veriaci si musia zasa plniť zákonné požiadavky štátu.

Nimi sú napríklad platenie dane, povinnosť vojenskej služby, zachovávanie spravodlivých zákonov. Bolo by však proti Božiemu plánu, keby štátna moc potláčala prirodzené práva človeka - vieru v Boha a šírenie viery; právo na výchovu detí podľa priania rodičov; právo na prácu a spravodlivú mzdu; právo na slobodu myslenia a pod. Ak štátna moc tieto práva potláča, povinnosťou Cirkvi je ich chrániť. Ak by to Cirkev nerobila, prehrešovala by sa proti zmyslu svojho poslania.

V Ježišovej odpovedi sú dôležitejšie slová: dávajte Bohu, čo patrí Bohu. To je pravý a hlavný zmysel života kresťana. Je povinnosťou veriaceho v Krista žiť tak, aby oslavoval Boha, a to vo všetkých oblastiach svojho života. Od rodinného až cez pracovné a politické postoje. Kresťan by mal vedieť, že sú skutky, ktorými sa Boh oslavuje, a sú iné, ktorými sa Boh uráža. Kresťan nemôže byť nikdy aj na strane dobra, aj na strane zla. Preto je želaním Cirkvi, aby boli kresťania všade, kde sa rozhoduje o potrebách človeka, a aby sa tam o ne zasadzovali. Pritom majú mať vždy na pamäti, že človek je stvorený na obraz Boží a vykúpený Ježišom Kristom.                                   

MARIÁN ŠURÁB 

AKTUÁLNE FARNÍKY 2022

FARNÍKY 2021