Samaritánka

Ježiš sa pri Jakubovej studni dal do rozhovoru so ženou Samaritánkou. Bolo poludnie. Medzi tým sa z mesta Sychar vrátili učeníci s chlebom, olivami a syrom. „Vtom prišli učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou.“ Ježiš zatiaľ zveril tejto úbohej žene, cudzinke a hriešnici, čo doteraz nepovedal ešte nikomu. Mesiáš? „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (Jn 4, 26-27). Ako ľudsky pravdivo je v Evanjeliu opísaná táto žena! Najprv smelá, potom nepokojná, po chvíli úprimne dojatá, keď jej Ježiš odhalil tragédiu jej vlastného života a ona pochopila, že prezrel jej srdce a dušu do najhlbších hĺbok. Nakoniec kapitulovala: „Pane, vidím, že si prorok.“ Krátko po týchto slovách počula, čo Ježiš nepovedal ešte nikomu. To ju celkom odzbrojilo. Vstúpila do seba. Nechala tam nádobu, odišla do mestečka a hovorila ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila.“ Ježiš získal dušu. A stratená ovca je drahá srdcu pastiera. Keď mu ponúkajú jedlo, povie: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte. Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal.“  Boh sa musí dotknúť nášho života, a najmä nášho srdca, aby nás prebudil a pritiahol. Obyčajne sa vzpierame. Samaritánka chcela pri stretnutí s Ježišom udržať svoje náboženské záujmy na úrovni diskusie, rozumového rozboru. Vložila do diskusie otázku, či sa treba klaňať Bohu v Samárii, alebo v Jeruzaleme. Ježiš však hľadel na toto stretnutie ináč – previedol rozhovor z teórie a diskusie do celkom osobného a konkrétneho života. Pripomenul žene, že mala už päť mužov a teraz žije v konkubináte. Pripomenul jej, že náboženstvo sa dotýka nielen nášho rozumu, ale predovšetkým nášho svedomia. Samaritánka nakoniec celkom premožená zvolala: „Poďte sa pozrieť! Nebude to Mesiáš?“ Stretnutie s Kristom, ak má byť opravdivé, musí byť ľudsky úprimné. Znamená rozísť sa so zlom a padnúť na kolená. Veriaci človek sa stal múdrym, životne múdrym. Iste nie bez Božieho prispenia. Prešiel od špekulácie k oddanosti. Prestal sa donekonečna pýtať prečo a ako a namiesto toho sa pýta: Čo mám robiť? Chce žiť s Bohom a v Bohu, a nechce len rozumom rozoberať otázky okolo neho. Chce ho mať rád. Chce poznať jeho zámery, veľké činy, a najmä jeho dobrotivosť. Hľadá to všetko v písme a v slove Cirkvi, v jej bohoslužbe a ohlasovaní. A vtedy ho začne akoby nanovo poznávať. Lebo medzi poznaním Boha štúdiom a poznaním Boha láskou je veľký rozdiel. Môžete poznať presne fyziológiu nejakého človeka až po jeho krvný obraz, ale to ešte nie je to poznanie, aké dáva priateľstvo a láska. Oveľa viac to platí vo vzťahu k Pánu Bohu.

Myšlienky na každý deň:

Pondelok: Židia a samaritáni – stalo sa, že jedni sa odvrátili od Boha i pravého náboženstva pre nedbalosť a prílišnú prispôsobivosť pohanskému svetu a druhí zasa sa zatvrdili vo svojej namýšľavej pýche... Diabol v preklade znamená rozkolník, ten ktorí rozdeľuje a stavia proti sebe aj tých, čo sa mali radi..., využíva túto príležitosť, keď nie sú dosť s Bohom, aby ich naviedol na svoj spôsob myslenia i konania. Rozdeľuj a panuj! Podarilo sa mu to až tak, že toto rozdelenie sa stalo všeobecným. Až na nášho Pána, ktorý sa neriadi jeho spôsobmi. On prišiel zjednotiť všetkých napred v pravde a potom v láske, to je jeho spôsob. V pravde, aby si každý našiel, priznal i uznal svoj hriech i vinu a v láske, aby prijali jeho očisťovaciu lásku a pochopili, že sú bratia a sestry jedného Otca, toho Nebeského.

Utorok: Pane daj mi tej vody – vody pravdy a z nej plynúcej istoty. Ako to vlastne je naozaj. Aký je stav mojej duše? Aký je stav môjho národa? Bojím sa pravdy, ktorá odhalí moju chorobu! Kto ma potom vylieči? Bojím sa pravdy o tom, že národ nie je v poriadku! Kto nás vylieči? Máme nádej, alebo moja a naša choroba je už smrteľná? Zomrieme vo svojich hriechoch? Povedz mi, je tu lekár pre moju zranenú dušu? Je to záchranca nášho národa? Je tu ešte niekto, kto by nám dal nádej na uzdravenie? To som ja, Ježiš, Mesiáš, stojím pred tebou. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel, aby som vydal svedectvo pravde, bez toho to nejde. Bez odkrytia rany, bez nájdenia choroby a jej príčiny to nejde... Ale keď aj pootváram rany mám moc vyliečiť. Neboj sa, veď na to som prišiel, aby som vás vyviedol zo slabosti, z hriechu a omylu a odstránil vaše biedy a to raz a navždy. Neboj sa, ja mám túto zázračnú vodu, ktorou je Božia milosť ... Ja ťa uzdravím!!! Ver tomu.

Streda: Choď, zavolaj si muža – viem, mala si ich už päť a tento tiež nie je tvoj ... Kto chce prijať uzdravujúcu Božiu milosť, dostať Boží dar odpustenia, lásky a plnosť pokoja nemôže obchádzať otázku vlastného hriechu. Pre hriešnika totiž niet pokoja. Aj ho hľadáš, aj po ňom túžiš, ale hriech v tvojej duši je ako zlá a stále viac sa rozširujúca choroba. Ukáž a otvor mi svoju hlbokú ranu, ktorú nosíš zakrytú smutným úsmevom a čarovným hlasom.. Ja viem, kto ti to urobil... Nie je to iba tvoja chyba. Diabol na teba zaútočil, to on ti spôsobil tú bolesť, to on ťa mučí a nechce, aby si vyzdravela. Je ako ručiaci lev a stále hľadá koho by zožral. Ty si mu tiež neutiekla, ranil ťa, ale nenechaj, aby ťa zabil. Dovoľ mi uzdraviť ťa... Ja som Ježiš, tvoj Mesiáš, Spasiteľ...

Štvrtok: povedal mi všetko, čo som porobila – som rada, lebo ma pochopil a prijal ma takú aká som. Ukázal mi tak, že pravá láska začína vnímaním, pochopením, porozumením, akousi jednotou ducha. Ale to je v mysli a v srdci. Nie v náruživosti a vášni. Práve táto nezriadená a nepodriadená náruživosť a vášeň nedovolí človeku, jednému ba obidvom, dostať sa na úroveň srdca a mysle. Všetko akoby zostávalo v ohni citu a tela... Duša začína trpieť, cíti strach a neistotu, bolesť a sklamanie... Predstava a túžba boli silné.. Vyprchalo jedno i druhé a s nimi odišiel aj ten, kto si myslel že ma urobí šťastnou... A nebolo to raz, bol to veľa krát, najmenej päť krát... Ó, láska, taká mocná, taká silná na zlom mieste som ťa hľadala, alebo veru, som si ťa zle predstavovala... A čo som vlastne hľadala? Prázdnotu zahalenú do krásnych šiat? Človeka - z mäsa a kostí? Keď má prázdnu myseľ i srdce? Čo mi môže dať? Iba svoju biedu... Veru? Telo nič neosoží... Duch je dôležitý. Chcem viac investovať, chcem viac pestovať, to čo ma robí duchovným, hlbokým človekom...  Charakterom...

Piatok: Aby som už nemusela chodiť – všetko pozemské, všetko čo zmyslami vnímame a dychtivo, možno až žiadostivo uchvacujeme do svojho tela s pocitom šťastia, chvíľkového naplnenia a akéhosi uspokojenia sa vzápätí rozplýva v tvrdej realite života. „Postoj chvíľa, aká si krásna!“, by sme chceli zakričať a možno aj kričíme vo svojom vnútri, ale nejde to späť, rozplýva sa to ako ranná rosa v šere prvých slnečných lúčov... A sme znova smädný po šťastí, ktoré už odišlo... Pominulo sa ako všetko pozemské... A sme znova smädní a túžiaci... Všetko čo je zo zeme je pominuteľné. Aj to najkrajšie telo, aj ten najvzácnejší pocit aj tá najčistejšia hudba, najprenikavejší jas farieb, odraz nekonečnej krásy, dotyk milujúcich rúk i pôvab najjemnejšej vône a najvycibrenejšej chuti...to sa pominie.  To čo v plnosti a naozaj nasycuje dušu, nie je pominuteľné... To je Božie a Bohom dané, od Boha prichádzajúce... Boh je Duch, je to duchovné je to spočinutie v láske, ktorá nikdy nepominie, nikdy sa nestratí, nikdy nezanikne, nikdy neodíde, lásky večnej a všetko nasycujúcej.

Sobota:  Bohu sa treba klaňať v duchu a v pravde – to znamená, že sa neklaniame oltáru, ani soche, ani krížu, ani obetnému daru - chlebu a vínu, ani svätostánku, ani človeku ale Bohu a Jeho synovi Ježišovi Kristovi, Duch nám osvecuje rozum a posilňuje našu vieru, keď sa klaniame Kristovi, ktorý na oltári sprítomňuje veľkonočnú obetu za našu spásu a spásu celého sveta. Duch nás osvecuje aj v tom, že vieme, že socha a kríž sú len pripomienkou, pomocným obrazom pre našu predstavu, aby sme sa dokázali s vierou modliť a sprítomniť si v mysli i v srdci živého Krista, ktorého vidíme len očami viery. Duch nám pomáha prežívať tajomstvo oltárnej obety a vzbudzuje v našom srdci istotu a s ňou veľkú úctu, že po slovách premenenia pri sv. omši už to nie je chlieb a víno, ale Telo a Krv Kristova. Duch v našom srdci si kľakne v našom tele pred Svätostánkom, lebo tam v tajomstve Najsvätejšej Eucharistie je ukryté najväčšie a najvznešenejšie tajomstvo nášho sveta. Duch nás vedie kľaknúť si a skloniť sa v úprimnej a láskyplnej služby ku chorému a bezbrannému, veď v ňom je živý Kristus. Podľa Ducha a podľa Pravdy nie v sklonenom tele je nábožnosť, ale v srdci, ktoré prinútilo telo skloniť sa.