Kto si ty? 

Dnešná doba. nepotrebuje učiteľov, ale svedkov. A učiteľov potrebuje iba vtedy, ak sú zároveň aj svedkami. Táto myšlienka svätého otca sv. Pavla VI. je dnes už notoricky známa. Slovo svedok a nutnosť vydávať svedectvo sa tak často spomína v príhovoroch a homíliách, až sa stalo - nebojme sa to povedať - frázou. Všetci sa zhodujeme v tom, že svedectvo je nevyhnutné. Nikto to nepopiera. Potrebný je však ďalší krok a tým je otázka: Kto je to vlastne svedok? Odpoveď by nám mohlo dať Božie slovo: Svedok je ten, kto vie hovoriť sám o sebe. A vie o sebe hovoriť pravdivo. Ján prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď sa ho Židia pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel... Zaujímavé je, že ľudia sa ho nepýtali napríklad: „Akú filozofiu hlásaš? Aké nové idey si nám priniesol?“ Pýtali sa: „Kto si? Čo hovoríš sám o sebe?“ Jánovo svedectvo teda spočívalo v tom, že hovoril sám o sebe a hovoril pravdivo. Je dôležité uvedomiť si túto pravdu zvlášť v súčasnosti, keď už aj slovo svedok podľahlo inflácii a používa sa kdekade bez toho, aby sme si uvedomili, čo obnáša. Náš omyl často spočíva v tom, že za svedka považujeme toho, kto vie o Kristovi pekne hovoriť, kto o ňom prečítal veľa teologických kníh, kto pozná všetky teologické teórie a hypotézy od tých možných až po tie absurdné. Pozná ich a hovorí o nich iba preto, aby sa skrýval v ich húštinách ako nahý Adam pred Bohom v rajskej záhrade. Pozná ich a hovorí o Bohu len preto, aby sa nemusel s ním stretnúť. Ale to nie je svedok. A ľudia na to nie sú zvedaví. Oni nám kladú otázku: „Kto si ty? Čo hovoríš sám o sebe?“ A hlavne: „Čo hovoríš o svojom vzťahu ku Kristovi. Čo Kristus znamená pre teba osobne? Čo si s ním zažil? Nehovor nám o tom, čo si o ňom čítal a počul. Povedz nám to, čo si počul od neho...“ Tu sa začína svedectvo, keď človek ide na trh s vlastnou kožou.

Ťažko nájsť krajší obraz na vyjadrenie toho, kto je svedok, ako napísal Martin Buber: „Môj dedo bol chromý, no vedel nádherne rozprávať. Raz sme k nemu prišli a prosili ho, aby nám povedal nejaký príbeh zo života svojho učiteľa. A tak sa pustil do rozprávania o tom, ako sa svätý Baalschem modlil. Keď sa modlil, mal obrovskú radosť. Skákal a tancoval. Dedo začal spomínať. Rozprával a rozprával, a tak sa vžil do svojho rozprávania, že čo hovoril, musel aj ukazovať. Postavil sa na chromé nohy a zrazu začal skákať a tancovať ako jeho učiteľ. A tak po polhodine rozprávania bol uzdravený...“ Nezabudnime svedčiť radosťou srdca o Veľkej noci. Boli sme vykúpení a sme teraz Božie deti. Svedčiť znamená hovoriť o sebe, o svojom vzťahu k nemu a o tom, ako mi pomáha. Zakončime tak, ako sme začali: Ľudia dnes neveria učiteľom, ale svedkom. A učiteľom veria iba ak sú aj svedkami. A svedkom veria iba ak boli chromí a začali tancovať... MARIÁN BUBLINEC