Výročie posviacky – úvod.

Písal sa rok 1940 a presne 16. júna. Podľa kalendára to bol letný deň, bola vojna. Strach, smútok a neistota sa zdali byť silnejšie než krásne lúče slnka a teplý letný vánok. Temnoty zla zostúpili na zem. Ale zlo nemalo zvíťaziť.

Gazdinky odložili na kraj šporáka dovárajúcu sa polievku, pozreli do rúry a pridali sa k zástupu tých, čo sa ponáhľali do Božieho chrámu. Nebolo miesta, ani pre biskupa... Všetci boli zvedaví, ba nielen zvedaví, ale aj hrdí na to, že sa to podarilo, samozrejme ako sa hovorí „s Božou pomocou“. Ale tentoraz to nebola len akási vetička, fráza, ktorá sa hovorí, keď niet, čo povedať.. Nie, tento raz to bola skúsenosť. S Božou pomocou rozšírili a výrazne zväčšili malý kostolík. Pre koho? Z lásky a úcty k Bohu, pre Neho a pre ľudí. Muži a mládenci vytiahli naškrobené halenky a sviatočné vyleštené čižmy s bledými nohavicami. Ženy a mladé slečny si s námahou a nevšednou precíznosťou navliekli krásne kroje, korunky a čelenky do vlasov podľa stavu, či vydaté alebo nevydaté, či chudobnejšie alebo bohatšie. Deti, tie mamičky načančali ako sa patrí... Ale čo už, skôr ako prišli do kostola, stačili sa zafúľať alebo aspoň do niečoho namočiť... Dnes sú z nich už úctyhodní starci a starenky okolo 85 rokov.  

            Nevieme aké bolo počasie, hodina predpokladáme, že bola tá, keď bývala svätá omša tá veľká, nedeľná za farníkov... Kostol bol plný, niektorí aj vonku stáli a niektorí, žiaľ, museli narukovať... Boli zlé časy... Ale predsa len, bol to svetlý deň, prežiarený Božou láskou. Málokto vedel, čo príde po ďalšie roky a nik nevedel čo ešte prinesie červená diktatúra boľševikov, ktorú nahradí prázdnota sŕdc a vzápätí surový kapitalizmus rozpínajúci sa pod rúškom demokracie, živený egoizmom jednotlivcov a klamstvom i záľudnosťami mnohých.

„Hovorím vám: Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene,“ povedal Ježiš farizejom vo chvíli svojej pozemskej slávy. Vstupoval do mesta Jeruzalema, oslavovaný zástupmi mužov, žien i detí, ktorí mu hádzali ratolesti a volali: „Hosanna synovi Dávidovmu!“ Hľa, náš kráľ prichádza, aby priniesol tú najväčšiu a najdrahšiu obetu za naše vykúpenie. Áno, takto vstupoval Ježiš, náš Kráľ, do Jeruzalema. A takto vstúpil i vstupuje do nášho chrámu, denno denne, aby sprítomňoval tú jednu a jedinečnú chvíľu, to veľké tajomstvo našej viery, obetu poslednej večere, obetu kríža sprítomnenú na našom oltári... „Toto je moje Telo... Toto je kalich mojej krvi...“ Toto som ja sám, ktorý medzi vás prichádzam, za vás sa obetujem a s vami sa stretávam. Ba viac, vstupujem do vášho srdca vo svätom prijímaní, aby som bol, ako píše prorok: Emanuel – Boh s vami, Boh vo vás. Boh i človek, ktorý chce s vami zdieľať váš život. Nie ako vzdialený, len prítomný vo vás a tým aj s vami vo vašom srdci.

Keď budú ľudia mlčať, keď sa ponoria do opojného spánku omámení pozemskými dobrami a slasťami, do svojich snov a predstáv o šťastí, o nekonečnom pozemskom blahu, o bezuzdnej a bezhraničnej slobode... Utopení v sebaláske a egoizme. Vo falošnej nádeji, že tento svet ich urobí šťastnými... Vtedy budú kamene tohto chrámu kričať o pravde, o Bohu a jeho láske. Keď svet a jeho čaro sklame, keď už nebude mať čo dať, budem tu „Ja“ – hovorí Kristus. „Ja“, ktorý vás nikdy neopustím a moja láska voči vám nikdy neprestane.

Vtedy zazvonia zvony a kamene budú kričať. Ale o čom? O tom, že Boh je tu, o tom, že na nás nikdy nezabudol, o tom, že nás čaká, o tom, že sme jeho deti v tomto chráme znovuzrodení pre Božie synovstvo, pre večný život. Vždy, keď zazvonia zvony, je to Boží hlas pre nás, Božie oslovenie a povzbudenie. Nebojte sa, Ja som, ktorý som, Ja som sila a moc v prítomnosti a svetlo nádeje do budúcnosti. Nebojte sa, neľakajte sa, príďte sem. - Tu v mojom a vašom chráme sa spolu stretneme, tu načerpáte silu, získate odvahu a nadobudnete pokoj...